Na prelome januára a februára tohto roku navštívila väčšia skupina mladých z Cirkvi bratskej tzv. SOMA zbory v USA. Táto cesta sa uskutočnila na základe súhlasu Rady CB, ktorému predchádzalo pozvanie od Dawsona Jonesa. Účelom cesty bolo absolvovať vyučovanie v rámci SOMA school s návštevou viacerých SOMA zborov a misijných komunít. Medzi nimi bol aj Timotej Máhrik a nielen o ceste do USA sa s ním zhováral Bohuslav Piatko.
Skôr ako sa presunieme k skupinovej študijnej ceste do USA, zostaňme na chvíľu v Žiline. Dozvedel som sa, že z materského zboru si prešiel do vznikajúceho zboru Za kostolom, ktorý vedie tvoj brat Ján, známy ako Janči. Pridal si sa len preto, aby si podporil bratovo snaženie, alebo si mal iný dôvod?
Máhrik: To, že som Jančiho brat, nehralo až takú úlohu… Nebol som medzi prvými, čo sa k tejto skupine prihlásili. Trochu som váhal – je dobré nechať materský zbor a prácu, ktorú som tam robil, a pustiť sa do zakladania nového? Trvalo to asi pol roka, kým sme sa aj s manželkou Luckou rozhodli. Veľa sme sa o tom rozprávali v zbore, v rodine, veľa sme sa modlili… a napokon sme sa rozhodli. Našu prácu v materskom zbore mal kto prebrať, neostala by teda po nás „pracovná diera“, neboli sme nenahraditeľní… A nový zbor bola výzva na nový typ služby.
Ako tento váš odchod zobrali v materskom zbore? Ak mám dobré informácie – odišlo vás viacero…
Máhrik: Zo začiatku to boli štyri manželské páry a neskôr sme požiadali ďalších asi desať ľudí zo zboru. Treba povedať, že to nebol odchod v zmysle, že sa s materským zborom rozchádzame. Bolo to všetko s plnou podporou zboru a jeho vedenia. Staršovstvo odporučilo tým ďalším, aby sa pripojili k nám, aby túto službu podporili. Takže nový zbor vzniká v plnej koordinácii s materským zborom a s jeho plnou podporou. Dokonca sme cítili až nadšenie ľudí z materského zboru, že sa do toho púšťame. No treba povedať, že boli aj takí, ktorým sme museli tento náš krok vysvetľovať dlhšie a nie veľmi s tým súhlasili. Na Slovensku v našej denominácii asi nie je celkom bežné, aby boli v jednom meste dva zbory. Niektorí to považujú za oslabenie práce pôvodného zboru, iní za misijnú aktivitu.
Aj v Bratislave sa zo zboru na Cukrovej odčlenili ľudia a vytvorili zbor Kaplnka…
Máhrik: Myslím si, že toto malo trochu iný rozmer – tých desať ľudí, čo sa k nám dodatočne pripojilo, tých sme nezlákali my. Tých, samozrejme, po dohovore s nimi, ponúkol zbor, aby nás posilnili – takmer by som to pomenoval, že to bolo akési vyslanie do novej misijnej služby. A to je trochu iné, ako odčleniť sa z nejakých dôvodov, a je jedno akých.
To je – dobrý signál, nie?
Máhrik: Určite áno. Neboli za tým žiadne zákulisné, či už osobné alebo duchovné nezhody. Ten začiatok bol veľmi čistý, transparentný a verím, že sa to dialo s Božím požehnaním… Myslíme si, že takéto rozhýbanie hladiny bolo veľmi dobré aj pre materský zbor, aj pre nás. Veď sa uvoľnili v modlitebni stoličky a musím povedať, že následne sa aj zaplnili, začali prichádzať noví, ďalší ľudia do materského zboru. Bolo to, ako keď človek ostrihá maliny – čim viac odstrihnete, tým bohatšie narastú.
Poďme teda k vašej ceste do USA. Ja som si pôvodne myslel, že to je len pre členov PLANt-u. Ale bolo vás tam viac iných…
Máhrik: Pôvodne to bolo naozaj len pre členov PLANt-u. Ale potom komusi napadlo, že na taký veľký študijný pobyt by mohli ísť aj viacerí. Tak sa začalo s pozývajúcimi rokovať o tom, či by nás nemohlo byť aj viac, či by to zvládli finančne s ubytovaním a všetkým, čo sa s takýmto pobytom spája. Rokovania sa skončili tak, že sme mohli ísť aj ďalší.
Keď som si pozrel správu z vašej cesty – prešli ste toho neúrekom… Vyzerá to ako poznávací zájazd.
Máhrik: Veď to aj bol poznávací pobyt, ale nie turistický, ako sa môže zdať na prvý pohľad. Z tých 12-tich dní, čo sme tam boli, sme turistike venovali tak tri-štyri dni. Všetko ostatné bolo pracovné spoznávanie života zborov „SOMA“.
(SOMA (z gréckeho „telo“) je rodina zborov; vyšli z Evangelical Free, majú niečo z tradície baptistov. Zameriavajú sa na učeníctvo a misiu na báze misionálnych komunít. Zbory sú autonómne, netvoria typickú denomináciu; v rámci rodiny Soma zborov sa navzájom podporujú, povzbudzujú, vzdelávajú, za účelom zakladania nových zborov intenzívne regionálne spolupracujú. Tých najlepších vysielajú na nové miesto založiť nový zbor. (úryvok zo správy)
Máhrik: Primárnym cieľom a náplňou boli stretnutia s ľuďmi v rodinách, zboroch, so staršovstvami zborov a pastormi, aby sme spoznali ich život a spôsob ich života viery.
S akým očakávaním si tam išiel? Vedeli ste, do čoho idete, alebo ste prijali pozvanie a dozvedali ste sa na mieste?
Máhrik: Ja som v roku 2015 stretol jedného z ich lídrov v Prahe na konferencii o zakladaní zborov. Tam vlastne vznikla myšlienka ísť sa na nich pozrieť a zažiť to vlastnou skúsenosťou. Nešli sme teda do neznáma – vedeli sme, o čom sú zbory SOMA a išli sme do ich života nakuknúť. Iné je o niečom počuť a iné je to zažiť a vidieť na vlastné oči. Takže sme naozaj boli zvedaví, ako sa to, čo učia, prejavuje v živote. A to bol aj môj najväčší zážitok – nenavštevovali sme lídrov a vrchnosti (i keď aj tých), ale navštevovali sme rodiny a videli ľudí, ktorí žijú cirkev každý deň, sú cirkvou u seba doma, sú cirkvou v robote.
A zborový život? Navštívili ste aj zbory, bohoslužby?
Máhrik: Sú tam zbory v priemere tak 200–300 členné, ale počas týždňa sa stretávajú v menších komunitách. Ťažko by sa denne mohlo stretávať 200 ľudí. Funguje to na princípe sociálnej, záujmovej alebo teritoriálnej blízkosti. Mestá, ktoré sme navštívili, nie su mestá nášho typu. Zväčša sú to jednotlivé štvrte, vzdialené od seba aj niekoľko kilometrov.
Majú kostoly, alebo niečo také ako u nás – modlitebne?
Máhrik: Kde ako. Niekde majú vlastné budovy, inde si prenajímajú miestnosti. A keďže takto žijú v komunitách počas celého týždňa, kedy sa veľa spolu modlia, tak nedeľné bohoslužby sú skôr akési malé slávnosti – veľa sa spieva a káže. Faktom je to, že sa nenaháňajú za veľkosťou zborov. Stačí aj 30–50 ľudí, ale sú aj megazbory o veľkosti aj tisíc ľudí.
SOMA zbory netvoria denomináciu, ale je to akési voľné združenie komunít. Čo ich zjednocuje pod jednu strechu?
Máhrik: Nazval by som to „zosieťované“ individuálne zbory/komunity. Je to sieť zborov, nie denominácia v našom ponímaní. Majú spoločné hodnoty, ktoré spolu zdieľajú, ale nemajú, napríklad, nejaké centrálne vedenie, čo by ich všetky zastrešovalo.
Majú nejaké spoločné liturgické pravidlá?
Máhrik: Nie, každý si vedie pobožnosti podľa vlastných predstáv a potrieb.Už som spomenul, ako sa združujú zborové komunity – na sociálnej, profesnej a teritoriálnej blízkosti. A tie si robia bohoslužby podľa potrieb ľudí, ktorým slúžia. Zbor bohatých ľudí funguje úplne inak ako zbor drogovo závislých.
Viackrát si spomenul lídrov. Majú aj kazateľov, alebo sú lídrami laici?
Máhrik: Samozrejme, majú teologicky vzdelaných pastorov a v podstate tam ten typ laických kazateľov, ako to poznáme my, ani nemajú. Všetci, čo sú vo vedení – teda lídri, sú vo väčšej či menšej miere teologicky vzdelaní. Kladú veľký dôraz na staršovstvo, ktoré by malo viesť zbor. Starší musia spĺňať biblické kvalifikácie starších.
Ako vznikali, alebo vznikajú také komunity a zbory? Lebo to bol zrejme jeden z dôvodov, prečo ste sa tam boli pozrieť.
Máhrik: Pokiaľ viem, tak kdesi na začiatku bola SOMA Tacoma, kde jeden muž začal vytvárať malú misijnú skupinu na základe kamarátskych a susedských vzťahov. Nemali kostoly, ale stretávali sa po rodinách, kaviarňach a podobne. Princípom bolo štúdium Biblie, modlitby a spoločný život. Pridávali sa k nim rôzni ľudia z rôznych profesií a oblastí a tí postupne začali vytvárať podobné komunity. Tak to vlastne začalo rásť.
Spomínal si komunitu narkomanov…
Máhrik: Narkomani sa síce nezdružujú, ale pohybujú sa okolo liečebných ústavov, prebývajú v rôznych moteloch… a tak tam títo veriaci založili malú skupinku. Nepozvali ich teda k sebe, ale išli za nimi do ich prostredia. To bola najlepšia cesta, ako sa k nim priblížiť. Jednoducho by to nefungovalo, aby bezdomovci spolu žili v komunite s bohatšou skupinou lekárov alebo právnikov.
Je zrejmé, že sú to zbory a komunity, vznikajúce a žijúce v iných podmienkach, než sme zvyknutí my. Išli ste sa tam nielen pozrieť, ale sa aj učiť. Čo je možné z ich života aplikovať u nás, povedzme v našej denominácii?
Máhrik: Teraz budem hovoriť za Žilinu, v rámci nášho kontextu. Čo je naším prvotným cieľom a dôvodom vzniku budúceho zboru Za kostolom? Je to snaha žiť v takýchto komunitách. Nie zbor pre kostol, ale komunitu každodenného života. V praxi je to takto: Jednu nedeľu v mesiaci sa stretávame v kostole na bohoslužbách, v podstate takmer klasických, a ďalšie nedele sa stretávame u niekoho doma. To je to, čo nám v SOME zarezonovalo: Nie nedeľné kresťanstvo – spraviť si čiarku, že som bol v nedeľu v kostole, a to je všetko. Ale chcem cirkev vniesť do svojho každodenného života, nielen cez nedele, ale aj počas týždňa. A že to ide, sme videli v zboroch SOMA. Ako to treba robiť – to sa učíme a poučili sme sa aj tam.
Cirkev bratská je denominácia. A denominácia má svoje spoločné znaky a isté pravidlá. Nevznikne touto vašou snahou a tým, čo ste videli a zažili, tendencia odchodu takto ponímaných nových zborov z cirkvi?
Máhrik: Fu, to je ťažká otázka.
Ale je možné, že vznikne…
Máhrik: Určite sme si nechceli, a myslím si, že ani nedoniesli to, že denomináciu, cirkev nepotrebujeme. To je ich cesta – tie komunity vznikli medzidenominačne. To podľa mňa na Slovensku nefunguje najlepšie a nie je to ani náš cieľ a vzor. Môj pocit je, že na Slovensku to, čo nie je súčasťou denominácie, je podozrivé. Ale sú zbory, ktoré naozaj nechcú nikam patriť, čiže určite nechcem súdiť naddenominačné zbory. Nie že by sme sa toho báli, ale v našich podmienkach je istou devízou byť súčasťou denominácie. Ich kontext je, že vznikli mimo denominácií, náš kontext je, že chceme byť súčasťou denominácie. Hovoríme o menších komunitách – ale pôvodne, a možno ani teraz naša cirkev nie je nastavená na megazbory.
Ale zbor v našom ponímaní, to nie je len stretávanie sa po rodinách s občasnými spoločnými bohoslužbami. Život zboru je o inom – výchova detí, mládeže, rôzne záujmové skupinky, starostlivosť o seniorov… Ako v tomto smere funguje komunita SOMA?
Máhrik: Budem hovoriť za SOMA Tacoma, lebo tam sme boli aj v nedeľu. Normálne tam funguje služba s malými deťmi a tá služba funguje aj pomimo nedieľ vo forme klubov. Momentálne sa zaoberajú tým (čo je témou tak trochu aj u nás), ako podchytiť mladých. Teda takých, ktorí sa obrátia a chcú duchovne rásť. Takže hľadajú formy nejakých biblických, možno teologických študijných skupín. Neznamená to však, že nemajú rozbehnutú pravidelnú mládežnícku prácu – chlapčenské skupiny, dievčenské skupinky a podobne.
Čo ťa najviac oslovilo?
Máhrik: Bolo toho veľa, ale pokúsim sa spomenúť aspoň dve veci: Prvé – úprimnosť lídrov, vedúcich pracovníkov, ktorí hovorili veľmi otvorene o svojich pádoch aj o svojich víťazstvách a úspechoch pri riešení tých najrozličnejších problémov, do ktorých sa dostali. Táto úprimná otvorenosť prináša aj ochotu, schopnosť zniesť kritiku, prijať napomenutie. Študujú Písmo a snažia sa podľa neho žiť. V dobrom i zlom, ako sa u nás hovorí. To znamená žiť tak, aby som bez obáv spával, aby som svojím zanietením pre prácu neničil rodinu… A toto sa u nás častokrát zanedbáva. Máme tendencie upriamovať sa iba na Písmo a občas zabúdame, že Písmo je tu preto, aby sme podľa neho žili náš bežný, každodenný život a aby Písmo priamo ovplyvňovalo náš život, naše rozhodovania, naše priority. Druhé, čo ma oslovilo, boli domácnosti, ktoré sme navštívili. Popri bežnom živote v rodine a práci si vedeli nájsť čas na prácu v zbore. To nie je samozrejmosťou a u nás je to skôr problémom. Nie je tam bežné – nemám čas na prácu v zbore. Videli sme v praxi, ako sa dá slúžiť aj pri vyťažení v robote a s malými deťmi v rodine, pokiaľ má rodina službu v zbore ako svoju prioritu.
Je niečo, čo si videl také, že si si povedal – toto musím zaviesť do života aj ja?
Máhrik: Opäť odpoviem za Žilinčanov – vzorom hodným nasledovania bol život mimo nedele. A to sme si v našom spoločenstve Za kostolom povedali – žiť kresťanstvo cez týždeň. Lebo to podstatné v živote sa deje cez týždeň, nie v nedeľu v kostole. Nie tak, že odbehnúť v nedeľu s vyplazeným jazykom do kostola, lebo sa to patrí, a potom zase zapadnúť do svojho pracovného alebo iného rytmu, ktorý ma vyťažuje celého bezo zvyšku. A to nie je také jednoduché ani pre nás. Je to život pre menšie komunity a už uvažujeme o tom, že by sme založili ďalšiu. Vychovávaní sme boli v duchu dôležitosti nedele, aj keď život v týždni bolo tiež treba žiť ako kresťan. V tom sme vyrastali a neodsudzujeme to, ale radi by sme zaviedli tú kultúru, že väčšia časť zborového života sa prakticky deje cez týždeň a nedeľa je skôr oslavným stretnutím.
Aj keď sme o tom priebežne hovorili, ale vypichni – čo si si priniesol z Ameriky?
Máhrik: Obrovské množstvo cukríkov, ktoré u nás nedostať… (smiech) Túžbu po tom, aby sme ako zbory za seba viac zápasili a podporovali sa. Popri tom všetkom, čo tam zaznelo a popri víziach, ktoré sme tvorili, a modeloch, ako viesť misijné komunity, prinášam si výzvu viac študovať Bibliu (možno práve preto, že nie som nadšený čitateľ) a pripomenutie, aby som sa cieľavedomejšie venoval svojej manželke.
Prevzaté z časopisu Dialóg (3/2017)
Autor: Bohuslav Piatko
Foto: archív T. Máhrik
Timotej Máhrik (o sebe)
Narodil som sa ako druhé dieťa z troch do kazateľskej rodiny. Bývali sme na Starej Turej, v Leviciach a od roku 1998 sme v Žiline. Vyštudoval som počítačové inžinierstvo na Žilinskej univerzite. Často som mával pocit, že informatika je iba moje hobby, lebo väčšinu času som trávil mimo školy. V zbore som bol zapojený niekoľko rokov v práci s dorastom, mládežou, v chválospevovej skupine, v ESCAPE clube, intenzívne som sa venoval aj hudbe mimo zboru a tvorbe videa a multimédií. Od roku 2011 som (až k dnešnému dňu) šťastne ženatý. Momentálne pracujem vo Viedni ako IT vývojár v banke. Prácu s dorastom a mládežou som pred pár rokmi odovzdal a prežil som povolanie pridať sa k skupine, ktorá zakladá v Žiline druhý zbor CB. Som súčasťou užšieho tímu, ktorý to celé rozbieha.
